Tri roky s ÚPSVR

„Mobile infantry Civil service made me the man I am today.“ Hviezdna pechota (1997).

Minulý týždeň bol pre mňa veľmi špecifický. Po niečo viac než troch rokoch som ukončil svoje pôsobenie v štátnej službe – na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny vo Zvolene. Boli to zásadné roky. Roky, ktoré si budem navždy pamätať a ktoré významným spôsobom ovplyvnili môj osobný život a predurčili ďalšie profesijné smerovanie. Každá zmena človeka nevdojak privedie k určitej reflexii.  

Rád hovorievam, že aj práca v štátnej správe môže byť zmysluplná či naplňujúca. Skrátka a dobre – bude taká, ako k nej budeme pristupovať. Na druhej strane, bohužiaľ, jednoznačne platí, že štát nie je dobrý zamestnávateľ. Pracovať v tejto sfére znamená disponovať určitou dávkou masochizmu či rezignácie, nemať osobné ambície, alebo naopak – mať v sebe skutočne veľkú dávku nefalšovaného nadšenia pre vec. Prípadne od každého trošku.

Štát sa k svojim zamestnancom správa vskutku macošsky. Inými slovami, nie je „náš človek“ ako „náš človek“. Prostým ľudom zvolení, inde populisticky štedrí, politickí reprezentanti zabúdajú na cca 229.000 zamestnancov, ktorí na svojich bedrách nesú reálny výkon štátnej správy. Pracovné podmienky týchto ľudí – a nemusíme sa ani baviť o mzdách – sú častokrát doslova katastrofálne. V tom lepšom prípade sa zasekli niekde na konci 90. rokov. Nie je žiadnym tajomstvom, že sa verejné financie využívajú na nezmyselné a často predražené verejné obstarávania. Čo však zostáva ukryté pred očami klientov je, že je v súčasnosti potrebné absolvovať byrokratickú krížovú cestu aj kvôli nákupu takých vecí, akými sú písacie potreby – zamestnanci si neraz radšej kupujú perá (a pod.) z vlastných prostriedkov. Trpký úsmev na perách zamrzne, keď si predstavíme, na akých katastrofických „stoličkách“ zamestnanci celé roky sedia. Faktom je, že títo ľudia dávajú štátu k dispozícii to najcennejšie – vlastné zdravie – no čo i len minimálna starostlivosť končí niekde na úrovni štátnych radcov. Adekvátne pracovné podmienky nemajú vytvorené riadiaci zamestnanci či riaditelia, nie to ešte rádoví zamestnanci. Takto by som mohol pokračovať ešte veľmi dlho.

Aby som vyťažil myšlienku z Hviezdnej pechoty na maximum, parafrázujem ešte jeden citát. Spoznať veci sám za seba je jediná sloboda, ktorú každý naozaj má. Špeciálne prácu v štátnozamestnaneckom pomere by som odporúčal vyskúšať si každému. V časoch, keď sa nezanedbateľná časť verejného diania odohráva na sociálnych sieťach, je veľmi jednoduché (či prostoduché, prepytujem) velebiť, či hanobiť bez znalosti skutočných reálií. Vidieť, ako veci fungujú, resp. nefungujú na tých stupienkoch štátnej mašinérie, s ktorými najčastejšie prichádzame do kontaktu, je veľmi silným hnacím motorom budúcej zmeny. Či už osobnej, alebo systémovej. Nechcel by som na tomto priestore prezentovať nejaké abstraktné, mravokárne myšlienky. Takže možno len v krátkosti – nedávno som mal možnosť zúčastniť sa študijnej cesty do Fínska, ktorá bola venovaná práci s mládežou – štúdiu, kariérnemu poradenstvu a zamestnanosti. Videl som a navštívil viaceré verejné inštitúcie. Priatelia, verte mi, dá sa to. Fíni boli pred 15 rokmi tam, kde sme my dnes. Dá sa to robiť lepšie a dá sa to robiť lepšie aj u nás, v našich podmienkach.

„Všetko je na [figu].” Zóna A, Chleba (2004).

Nie všetko je zlé, no toho dobrého je málo – a aj to beznádejne mešká za západným svetom. Takmer neexistujúca modernizácia slovenských úradov je širokým celospoločenským problémom. Skutočná cesta do jadra Európy tkvie v zmene mentálneho nastavenia ľudí – nás všetkých, nie v nákupe vyvolávacích systémov či podpisových tabletov. Často a rád hovorím, že hlavným problémom ÚPSVR je beznádejne poškodený imidž v očiach verejnosti. Spoločných menovateľov tohto problému je hneď niekoľko. Ide o centralizovane prijímané opatrenia, pri ktorých sa zabúda na človeka ako indivíduum (často absolútne bez zohľadnenia regionálnych pomerov), zažitý obraz úradníkov v očiach verejnosti a negatívnu osobnú skúsenosť klientov.

Časy našich starých otcov, keď bol úradník osobou požívajúcu náležitú úctu, sú dávno preč. Zamestnanci v štátnej správe dnes musia čeliť znevažovaniu a narastajúcej agresivite zo strany verejnosti. Nesieme si, v istom zmysle, bremeno generácií našich predchodcov, ktorí prispeli k vybudovaniu obrazu úradníka ako „kávičkára“ s nohami vyloženými na stole, niekde v úzadí na „útulnom, teplom miestečku“. Verte mi, už to tak dávno nie je. Nechcel by som porovnávať, či je na zamestnancov vyvíjaný väčší tlak v súkromnej či štátnej sfére, no rozdielové je ohodnotenie – a tým nenarážam iba na finančný faktor, ktorý je z hľadiska zamestnancov štátu beztak žalostný. Pochvala a uznanie býva pre dušu občas dôležitejšia, než o 50 eur viac na páske. Rezort zamestnanosti vo svojej prvoplánovej honbe za číslami zabudol, že výška úrovne nezamestnanosti bežného človeka nezaujíma. To, čo zaujíma každého, je výška úrovne zamestnanosti a šanca jednotlivca na slušný život.

 „Every experience is of value.“ Oscar Wilde, Portrét Doriana Graya (1890).

Pravda je taká, že som počas svojho zamestnania na ÚPSVR v očiach našich klientov nebol prototypom klasického úradníka. Môj mierne extravagantný účes, tetovanie, brada či tričká s pestrými motívmi nezapadajú do koloritu. Keby však jedinou vecou, ktorá ma odlišovala, bol len môj výzor, asi by som bol značne sklamaný. Vďaka súhre viacerých priaznivých faktorov, skvelých ľudí a nezanedbateľnej miery osobného záujmu som mal možnosť prejsť si hneď niekoľkými „štádiami“ pracovného zaradenia. Od klasického front office, cez vykonávanie analýz, prípravu projektov a strategických plánov s celoúradným dosahom, po výkon úloh vedúceho zamestnanca a riadenie ľudí. Toto sú skúsenosti a príjemné spomienky, za ktoré som nesmierne vďačný a ktorých hodnotu nemožno jednoducho vyjadriť.

Nie je nič zlé na tom, byť dobrým zamestnancom. Prísť do zamestnania, urobiť si poctivo svoju prácu a ísť si po svojom by malo byť minimálne štandardnom. Rozdiel však spočíva v osobnej angažovanosti. V tom, čo urobí človek nad rámec svojich povinností. Práca s ľuďmi totiž nie je len zamestnaním, ale aj poslaním. Jedným z mnohých problém štátnej správy je nedostatočný prísun následníkov – nových a kvalitných zamestnancov – a tiež neschopnosť štátu si takýchto ľudí udržať.

Ak by som na záver chcel vypichnúť v tomto článku jednu vec, tak túto. Napriek všetkému, aj v štátnej správe pracujú motivovaní a nadšení ľudia, ktorí sú skutočnými profesionálmi v tom, čo robia. Ľudia, ktorí chcú pomôcť tým, ktorí to potrebujú a zmeniť veci k lepšiemu – hoci aj len na obmedzenom priestore, ktorý im bol vyhradený. Zaslúžia si podporu a primerané podmienky na prácu.