Kruh
sa uzavrel a ďalšia stredozemská trilógia je za nami. Ostáva už len komentovať,
polemizovať a chváliť či haniť. Aj absolútny odľud musel zaznamenať, že sa
tvorcom filmu (resp. všetkých troch
filmov) podarilo rozdeliť svet (resp.
svety) na dva nezmieriteľné tábory. Výsledné spracovanie sa od adaptácie
knižnej predlohy zatúlalo do oblasti čistej tvorivej imaginácie a pôvodný
príbeh zadupalo svojimi belostnými kopýtkami. Peter Jackson je černokňažník a my svorne dávime dúhu! Koncepcia
záverečného dielu v obrysoch kopíruje schému Návratu kráľa z pôvodnej trilógie. Dosť bolo putovania,
dobrodružstiev, zábavy a hier. Dosť bolo ľúbezných krajiniek. Jednotlivé
dejové línie sa neodvratne stretávajú a okrem kolektívnej sekačky a rúbačky
vrcholí viacero dramatických zápletiek. Popri pochodujúcich armádach sa predsa
našlo miesto na trochu človečiny. Na tomto mieste musím pogratulovať svojmu
minuloročnému ja. V podstate súhlasím so všetkým,
čo som vtedy vychválil na druhom dieli. Nemá veľmi zmysel recyklovať vlastné
myšlienky, takže zameriam pozornosť iným smerom.
Isté
moje obľúbené porekadlo hovorí, „The
Devil is in the details“. Poďme sa teda trošku pohrabať v maličkostiach,
ktoré ma potešili, alebo mi, naopak, spôsobili mierne svrbenie mozgu. Po prvé a najdôležitejšie
– vyčistenie Dol Gulduru. Jediná otázka, ktorá by tu mala zaznieť, je – mohli zaradiť
vrchol filmu hneď na jeho začiatok? Ono to bolo asi neúmyselné, ale čo sa mňa
týka, zvyšné dve hodiny som čakal čo sa bude diať po onej obligátnej Sarumanovej
badass hláške „Leave Sauron to me“. Hoci ma v traileri rozosmiala, vo výsledku
to neznelo až tak rušivo. Každopádne, opäť raz musím pochváliť tvorcov za ich
kreativitu a prácu s náznakmi!
Pre
Tolkienove diela je charakteristické, že veľkosť hrdinov leží v značnej miere
na charakterových črtách. Česť, vytrvalosť a obetavosť sú hlavnými atribútmi. Ak
sú spomenuté magické (a iné nadprirodzené) schopnosti, ide hlavne o náznaky.
Ich skutočná moc je zahalená rúškom tajomstva a necháva priestor pre
čitateľovu fantáziu. Peter Jackson sa
rozhodol ponúknuť svoju perspektívu. Vdýchnuť život viacerým postavám a rozvinúť
témy, ktoré sa v knihách mihli len okrajovo. Pre ilustráciu si pripomeňme
pasáž z Pána prsteňov, keď Frodo nazrie do zrkadla a v dobrej viere Galadriel
ponúkne Prsteň. Galadriel odolá jeho vábeniu, no na pár riadkoch „nahlas“
uvažuje, akú moc by jej mohol dať.., ako by prehĺbil jej tisícročiami
nadobudnuté schopnosti. Nuž, priatelia, trápne priznávam, že som doposiaľ nebral
vážne tieto „okrajové“ pasáže. Príbeh som zhltol, zamýšľal sa nad úplne
inými vecami a pri tom mi takéto krásne témy ostali ukryté. Minimálne za
toto budem režisérovi vďačný.
Neviem síce, čo bol autorský zámer vzájomného
laškovania dvojice G + G naprieč trilógiou, no v momente keď Galadriel odhodila
svoj cukríkový elfský obal, prestal som dýchať. Zimomriavky. Prvý nádych sa
dostavil niekde po tom, čo Sauron odplachtil do teplých krajín. O efektnom
príchode zvyšku partie a následnom boji s prsteňovými prízrakmi,
ktorý scéne predchádzal, nehovoriac. Zároveň sme zistili pár zaujímavých
skutočností. Už vieme, kde nabral Saruman svoju morbídnu fascináciu temnotou a tiež,
že Elrondove rady jednoducho nikto neberie vážne už akosi tradične. Benedict Cumberbatch by mal v čiernej
reči hovoriť nastálo. 
Zaujímavých
a tak trochu familiárnych prvkov bolo viacero. Na kus reči sa dostavili aj
piesočné červy z Duny, v úlohe vŕtačiek tunelov pre orkov. Thranduil,
vysoko charizmatický chlapík, odhodil zábrany a ja osobne som rád, že dostal
viac priestoru. Sálala z neho správna nadradenosť a kráľovský majestát.
Jeho „dual wield“ štýl boja mi
okamžite pripomenul, ako som si vždy predstavoval slávneho súkmeňovca, Drizzta
Do’Urden. Dain Ironfoot
a jeho bojový kanec – čo dodať, najviac trpaslíkovitý, ako si len človek
môže priať. Ideálna miera šialenstva, hrubých spôsobov a drsnej sebadôvery.
Vo všeobecnosti sa mi páčilo využitie bojových povozov oboch kráľov – neboli len
na parádu.
Boli
však aj rozpačité momenty a nebolo ich málo. Najviac ma asi pobavila situácia
v čase vrcholiaceho Thorinovho „šialenstva“. Celá kompánia sa zakuje do
ťažkých brnení svojich predkov, majstrovských kúskov z obdobia najväčšieho
rozkvetu trpasličieho kováčskeho umenia. V týchto oblečkoch pozoruje
dianie z bezpečia hradieb. Keď sa však konečne rozhodnú vyraziť z opevnenia
a vraziť klin do prstenca obkľúčenia, pre istotu sa vyzlečú do pôvodných
kožených kazajok. Kedy a prečo?
Rečnícka otázka. Pochopil by som to u štvorice, ktorá sa vydá zlikvidovať
veliteľský štáb nepriateľa, no aj toto rozhodnutie padne až uprostred bojovej
vravy! Zbohom logika. Obdobne zaváňa aj situácia, keď sa schyľuje ku konfliktu
medzi trpaslíkmi a spojenou armádou ľudí a elfov. Pár tisíc
lukostrelcov proti obrovskej, kameňmi nepriestrelne zatarasenej bráne? Have fun. Akrobati Legolasovho rangu sa
asi minuli. Á propos – Legolas. Neviem to dosť dobre vysvetliť, ale vadil mi
asi najviac. V druhom dieli som to až tak nepociťoval, no v trojke ma každá
jeho scéna vyslovene vytáčala. Vedel by som si ich v duchu odmyslieť bez
väčšej ujmy na celku. Musím povedať, že toto bol asi najväčší zločin
scenáristov na niektorej z postáv kníh profesora Tolkiena. Pomerne
iritujúco na mňa pôsobila aj vložená postava Alfrida. Chápem, že musel vzniknúť
ako protipól voči Bardovi, aby vynikli jeho cnosti... ale skutočne odmietam veriť,
že by mohla existovať až taká špina v ľudskej koži. Nejde o neurčitý spravodlivý
hnev – bolo to skrátka a dobre otravné.
Ak
by som bol silou mocou tlačený do jednoznačného vyjadrenia ohľadom konfliktu
trilógie a knihy.., stojím za pánom režisérom. Povedzme si na to rovinu. Knižný
Hobbit je rozprávka. Číta sa rýchlo,
ľahko a má všetko, čo by správna rozprávka mala mať. Sympatických hrdinov,
fantastické bytosti, veselé i smutné pasáže, ale hlavne – morálne
posolstvo a (relatívne) šťastný koniec. Jednoducho výborné! No na základe
týchto znakov – pri všetkej úcte ku klasike – musím povedať, že by striktná
knižná adaptácia bola nedostatočná. Úplne vidím ten nudný, tuctový priemer na
úrovni hollywoodskej predstavy o „béčkovosti“ SF/F žánru v 90.
rokoch minulého storočia. Monumentálnosť sveta J. R. R. Tolkiena a príbehov
do neho zasadených si jednoducho VYŽADUJE
epické zobrazenie. Krásu, dychberúce scény, vizuálnu pastvu pre oči, prehĺbenie
náznakov, zahladenie hrán... zimomriavky – prácu perfekcionistu. Nehovoriac
o tom, že pre mňa ako človeka, ktorý sa celý život pohybuje v SF/F
prostredí, znamená každý návrat do Stredozeme stretnutie so starým priateľom. Určite
to nepociťujem sám.
Slovami
piesne Billyho Boyda k záverečnému
dielu trilógie, I bid you all a very fond
farewell. Verím, že sa vidíme pri ďalšom sfilmovanom kúsku z bohatého stredozemského
univerza. Doména by už bola.
;)
