pondelok 12. januára 2015

The Hobbit: The Battle of The Five Armies

Kruh sa uzavrel a ďalšia stredozemská trilógia je za nami. Ostáva už len komentovať, polemizovať a chváliť či haniť. Aj absolútny odľud musel zaznamenať, že sa tvorcom filmu (resp. všetkých troch filmov) podarilo rozdeliť svet (resp. svety) na dva nezmieriteľné tábory. Výsledné spracovanie sa od adaptácie knižnej predlohy zatúlalo do oblasti čistej tvorivej imaginácie a pôvodný príbeh zadupalo svojimi belostnými kopýtkami. Peter Jackson je černokňažník a my svorne dávime dúhu! Koncepcia záverečného dielu v obrysoch kopíruje schému Návratu kráľa z pôvodnej trilógie. Dosť bolo putovania, dobrodružstiev, zábavy a hier. Dosť bolo ľúbezných krajiniek. Jednotlivé dejové línie sa neodvratne stretávajú a okrem kolektívnej sekačky a rúbačky vrcholí viacero dramatických zápletiek. Popri pochodujúcich armádach sa predsa našlo miesto na trochu človečiny. Na tomto mieste musím pogratulovať svojmu minuloročnému ja. V podstate súhlasím so všetkým, čo som vtedy vychválil na druhom dieli. Nemá veľmi zmysel recyklovať vlastné myšlienky, takže zameriam pozornosť iným smerom.


Isté moje obľúbené porekadlo hovorí, „The Devil is in the details“. Poďme sa teda trošku pohrabať v maličkostiach, ktoré ma potešili, alebo mi, naopak, spôsobili mierne svrbenie mozgu. Po prvé a najdôležitejšie – vyčistenie Dol Gulduru. Jediná otázka, ktorá by tu mala zaznieť, je – mohli zaradiť vrchol filmu hneď na jeho začiatok? Ono to bolo asi neúmyselné, ale čo sa mňa týka, zvyšné dve hodiny som čakal čo sa bude diať po onej obligátnej Sarumanovej badass hláške „Leave Sauron to me“. Hoci ma v traileri rozosmiala, vo výsledku to neznelo až tak rušivo. Každopádne, opäť raz musím pochváliť tvorcov za ich kreativitu a prácu s náznakmi! 

Pre Tolkienove diela je charakteristické, že veľkosť hrdinov leží v značnej miere na charakterových črtách. Česť, vytrvalosť a obetavosť sú hlavnými atribútmi. Ak sú spomenuté magické (a iné nadprirodzené) schopnosti, ide hlavne o náznaky. Ich skutočná moc je zahalená rúškom tajomstva a necháva priestor pre čitateľovu fantáziu. Peter Jackson sa rozhodol ponúknuť svoju perspektívu. Vdýchnuť život viacerým postavám a rozvinúť témy, ktoré sa v knihách mihli len okrajovo. Pre ilustráciu si pripomeňme pasáž z Pána prsteňov, keď Frodo nazrie do zrkadla a v dobrej viere Galadriel ponúkne Prsteň. Galadriel odolá jeho vábeniu, no na pár riadkoch „nahlas“ uvažuje, akú moc by jej mohol dať.., ako by prehĺbil jej tisícročiami nadobudnuté schopnosti. Nuž, priatelia, trápne priznávam, že som doposiaľ nebral vážne tieto „okrajové“ pasáže. Príbeh som zhltol, zamýšľal sa nad úplne inými vecami a pri tom mi takéto krásne témy ostali ukryté. Minimálne za toto budem režisérovi vďačný. 



Neviem síce, čo bol autorský zámer vzájomného laškovania dvojice G + G naprieč trilógiou, no v momente keď Galadriel odhodila svoj cukríkový elfský obal, prestal som dýchať. Zimomriavky. Prvý nádych sa dostavil niekde po tom, čo Sauron odplachtil do teplých krajín. O efektnom príchode zvyšku partie a následnom boji s prsteňovými prízrakmi, ktorý scéne predchádzal, nehovoriac. Zároveň sme zistili pár zaujímavých skutočností. Už vieme, kde nabral Saruman svoju morbídnu fascináciu temnotou a tiež, že Elrondove rady jednoducho nikto neberie vážne už akosi tradične. Benedict Cumberbatch by mal v čiernej reči hovoriť nastálo. 


Zaujímavých a tak trochu familiárnych prvkov bolo viacero. Na kus reči sa dostavili aj piesočné červy z Duny, v úlohe vŕtačiek tunelov pre orkov. Thranduil, vysoko charizmatický chlapík, odhodil zábrany a ja osobne som rád, že dostal viac priestoru. Sálala z neho správna nadradenosť a kráľovský majestát. Jeho „dual wield“ štýl boja mi okamžite pripomenul, ako som si vždy predstavoval slávneho súkmeňovca, Drizzta DoUrden. Dain Ironfoot a jeho bojový kanec – čo dodať, najviac trpaslíkovitý, ako si len človek môže priať. Ideálna miera šialenstva, hrubých spôsobov a drsnej sebadôvery. Vo všeobecnosti sa mi páčilo využitie bojových povozov oboch kráľov – neboli len na parádu. 

Boli však aj rozpačité momenty a nebolo ich málo. Najviac ma asi pobavila situácia v čase vrcholiaceho Thorinovho „šialenstva“. Celá kompánia sa zakuje do ťažkých brnení svojich predkov, majstrovských kúskov z obdobia najväčšieho rozkvetu trpasličieho kováčskeho umenia. V týchto oblečkoch pozoruje dianie z bezpečia hradieb. Keď sa však konečne rozhodnú vyraziť z opevnenia a vraziť klin do prstenca obkľúčenia, pre istotu sa vyzlečú do pôvodných kožených kazajok. Kedy a prečo? Rečnícka otázka. Pochopil by som to u štvorice, ktorá sa vydá zlikvidovať veliteľský štáb nepriateľa, no aj toto rozhodnutie padne až uprostred bojovej vravy! Zbohom logika. Obdobne zaváňa aj situácia, keď sa schyľuje ku konfliktu medzi trpaslíkmi a spojenou armádou ľudí a elfov. Pár tisíc lukostrelcov proti obrovskej, kameňmi nepriestrelne zatarasenej bráne? Have fun. Akrobati Legolasovho rangu sa asi minuli. Á propos – Legolas. Neviem to dosť dobre vysvetliť, ale vadil mi asi najviac. V druhom dieli som to až tak nepociťoval, no v trojke ma každá jeho scéna vyslovene vytáčala. Vedel by som si ich v duchu odmyslieť bez väčšej ujmy na celku. Musím povedať, že toto bol asi najväčší zločin scenáristov na niektorej z postáv kníh profesora Tolkiena. Pomerne iritujúco na mňa pôsobila aj vložená postava Alfrida. Chápem, že musel vzniknúť ako protipól voči Bardovi, aby vynikli jeho cnosti... ale skutočne odmietam veriť, že by mohla existovať až taká špina v ľudskej koži. Nejde o neurčitý spravodlivý hnev – bolo to skrátka a dobre otravné. 

Ak by som bol silou mocou tlačený do jednoznačného vyjadrenia ohľadom konfliktu trilógie a knihy.., stojím za pánom režisérom. Povedzme si na to rovinu. Knižný Hobbit je rozprávka. Číta sa rýchlo, ľahko a má všetko, čo by správna rozprávka mala mať. Sympatických hrdinov, fantastické bytosti, veselé i smutné pasáže, ale hlavne – morálne posolstvo a (relatívne) šťastný koniec. Jednoducho výborné! No na základe týchto znakov – pri všetkej úcte ku klasike – musím povedať, že by striktná knižná adaptácia bola nedostatočná. Úplne vidím ten nudný, tuctový priemer na úrovni hollywoodskej predstavy o „béčkovosti“ SF/F žánru v 90. rokoch minulého storočia. Monumentálnosť sveta J. R. R. Tolkiena a príbehov do neho zasadených si jednoducho VYŽADUJE epické zobrazenie. Krásu, dychberúce scény, vizuálnu pastvu pre oči, prehĺbenie náznakov, zahladenie hrán... zimomriavky – prácu perfekcionistu. Nehovoriac o tom, že pre mňa ako človeka, ktorý sa celý život pohybuje v SF/F prostredí, znamená každý návrat do Stredozeme stretnutie so starým priateľom. Určite to nepociťujem sám. 

Slovami piesne Billyho Boyda k záverečnému dielu trilógie, I bid you all a very fond farewell. Verím, že sa vidíme pri ďalšom sfilmovanom kúsku z bohatého stredozemského univerza. Doména by už bola. ;)