Spomínam si, ako som približne
pred rokom v súvislosti s filmom Veľký
Gatsby písal o vizuálnej dekadencii. Pri troche kreativity možno
vyrukovať s novým ľudovým porekadlom – časy sa menia, dekadencia zostáva. Tento
raz slovíčko „vizuálna“ môžeme s kľudným svedomím vypustiť. Vlk z Wall Street v plnej nahote zobrazuje najextrémnejšiu tvár
kapitalizmu konca minulého storočia. Film je distribútormi uvádzaný ako životopisný,
krimi, komédia a dráma zároveň. Komplexný balík, ktorý vie kráľovsky
pobaviť, no miestami aj celkom slušne nudiť.
Pri rozšafnej minutáži plných
troch hodín máme možnosť vidieť príbeh zbytočne roztiahnutý a plytký, ktorý by
sa dal celkom prijateľne vtlačiť pod dve hodiny. V skutočnosti je viac
menej o vtipnom šantení hercov, s minimom dramatických pasáží a samozrejme,
neskutočnou nádielkou explicitného slovníka, plnej nahoty, drogových a alkoholických
orgií. Toľko v reči civilizovaných ľudí a teraz realita. Na „plnú hubu“
kričí všetko to, čo v skrytu našej zvieracej dušičky máme radi. Všetko k čomu
sa snažíme priblížiť, po čom túžime, čo odsudzujeme a čoho sa bojíme. Vôňu
peňazí, tony sexu (úspech je azda najlepším afrodiziakom vôbec), nekončiace alkoholické
večierky a len veľmi chabé memento „no
no no, drogy sú zlé, áno?“ – v skutočnosti pôsobí úplne opačne.
Na svoje si prídu fanúšičky DiCapria a pohľad na telo hlavnej
hrdinky, platinovej blondínky Margot
Robbie, zahreje pri srdci nejedného muža. Problém s nahotou vo filme je
ten, že v digitálnej ére všemocného internetu kde je nahota už v podstate
inventárom, pikantné scény dych nevyrazia a body navyše nevytlčú.
Lahodnejšie vyznieva akcent hlavnej hrdinky. „Duchess“ sa počúva skutočne príjemne.
Zaužívanou praxou azda býva, že produkcia
osloví hercov typologicky ladiacich so scenárom. Pri Vlkovi má človek v tomto
bode pochybnosti. Budí dojem, že scenár napísali priamo pre Leonarda DiCapria, ktorý sa pre podobné
role narodil. Pri jeho motivačných príhovoroch, ktoré pôsobia aj cez plátno, je
človek doslova pripravený vybehnúť do divočiny odtrhnúť si čo najväčší kus.
Krátko po premiére a prvých rozhovoroch
internet zaplavili vtipy na tému herec verzus Ceny Akadémie. Spolu s detailmi
z natáčania, ktoré prenikli na verejnosť a tým čo človek vidí na plátne niet
pochýb, že by si Oscara zaslúžil. Mám však neodbytný pocit, že Vlk nie je ten
druh filmu, za ktorý sa vyhráva táto cena v hlavnej kategórii. Nech už bol
výkon akokoľvek obdivuhodný. Nuž, nechajme sa prekvapiť.
V súvislosti s hereckým
obsadením nemožno nespomenúť, že kvalitnú prácu odviedli aj herci vo vedľajších
úlohách. Uvidíme množstvo povedomých tvárí, známych aj menej známych hercov. Po
tejto stránke niet čo vytknúť, všetci podali oduševnený výkon na priestore,
ktorý im bol vyčlenený. Špeciálne ma pobavili broadwayská hviezdička Cristin Milioti, ktorú poznáme z finišujúceho
sitcomu How I Met Your Mother a mini
úloha Matthewa McConaugheyho, ktorý
by si možno zaslúžil viac priestoru.
Hudobná stránka filmu je v poriadku.
Opäť, šťastne zvolená a namiešaná vzhľadom na dej. Čo sa týka jednotlivých
skladieb – soundtrack som si púšťal popri písaní týchto riadkov. Nepatrí do
kategórie počinov, aké by človek pravidelne počúval od začiatku po koniec. Skôr
možno vypichnúť pár pesničiek, ktoré si radi pustíme aj neskôr. Bondovská
variácia Goldfinger, alebo prespievaná
Mrs. Robinson potešia. Samozrejme,
záleží od vkusu poslucháča.
Jordan Belfort je novodobý Dorian
Grey. Hádam (alebo dúfam), že si každý z nás v ranej dospelosti
zažil ob
dobné žúry, na ktorých dianie prekračovalo hranice zdravého rozumu. Zaspomíname
na tie chvíle, keď sa človek možno ešte pozastavuje nad tým, čo vidí okolo seba
a čoho sa zúčastňuje. Ošiaľ spoločného opojenia bráni zastaviť, uvažovať a tak
sa po hlave vrháme v ústrety číremu šialenstvu, bakchanáliám, ktoré nemajú
obdoby o ktorých sa deťom určite nebudeme zmieňovať. Ak tieto zážitky
vynásobíme počtom dní v roku a počtom rokov trvania dolárového sna,
možno začneme vnímať čo nám autori filmu predkladajú aj v inom svetle.
Keď zoblečieme všetky pozlátka filmu, zostane nám ľahko erotická (alebo skôr ľahko pornografická), no stále príjemná komédia. Dramatické pasáže sú častokrát odľahčené komickými vsuvkami. Z niektorých dialógov priam cítiť anglický suchý humor. Na zasmiatie pre menej náročných film obsahuje prvoplánové skeče á la "zdrogovaný hlavný hrdina zlieza schody". K životopisným pasážam sa vyjadriť neviem, nakoľko som knihu nečítal a ani nemohol sledovať život skutočného pána Belforta. Celkový dojem u mňa zľahka nadpriemerný.
Záverečné hodnotenie: 70%
