Interstellar

Vážení priatelia, zamrzlo peklo. Napriek niekoľkodňovému odstupu, ktorý som si nechal na absorbovanie tohto filmu, do poslednej chvíle neviem zaujať jednoznačný postoj. Príbeh sa začína v bližšie nešpecifikovanej budúcnosti, v rámci ktorej ľudstvo čelí ultimátnej výzve – svojmu vlastnému zániku. Ide o jednu z charakteristických zápletiek klasickej science fiction. Napriek tomuto pomerne úzkemu žánrovému vymedzeniu môžem s kľudným svedomím konštatovať, že film tým nijak neutrpel ani v očiach nezasväteného diváka. Insterstellar v sebe snúbi mnohovrstvovú ľudskú drámu s relatívne priamočiarou akciou. Zaslúži si diváka s otvorenou mysľou, pripraveného vnímať, sem-tam premýšľať – ale hlavne – nevynášať unáhlené súdy.

Už dávnejšie som v niektorom zo svojich príspevkov spomenul ako si vážim každý prírastok do rodiny diel vedecko-fantastického žánru. Znamenajú pre mňa výlet do končín, ktoré milujem a ktoré ma napĺňajú určitou bázňou pred niečím väčším a veľkolepejším. Dovolím si krátky pohľad do teoretickej roviny. Podstatou všetkých (zásadných) vedecko-fantastických diel je tzv. „sense of wonder“. Ide o akýsi nehmatateľný a pomerne ťažko definovateľný pocit, ktorý v nás tieto diela vyvolávajú. Interstellar je po tejto stránke, žiaľ, nenaplnený. Príznačná je absencia zázraku. Nenastoľuje zásadné témy (tvoria skôr ledva badateľnú kresbu na pozadí), neprichádza s novými a fascinujúcimi vedecko-technickými konceptmi, skrátka a dobre – nesklame, ale dych nevyrazí. Extatická chvála smerom k tvorcom z mojich úst nezaznie. To však neznamená, že ide o zlý film! Interstellar značne prevyšuje drvivú väčšinu svojich žánrových kolegov minimálne v niečom rovnako dôležitom – má v sebe neuveriteľne silný ľudský rozmer.

Už prvé minúty filmu nás skratkovite zasvätia do dejových reálií. Z útržkovitých informácií vieme málo a po pravde, podávané sú značne prostoducho. S nemým prísľubom, že to hlavné nás čaká ďalej, dokážeme prekonať prvé nadvihnuté obočia. Hĺbavejší z nás sa nad nenápadne podsúvanými otázkami možno neskôr zamyslia, tí najviac hĺbaví možno natrafia na nemalé logické trhliny. Horšie je to s pribúdajúcimi otáznikmi v neskorších fázach filmu. Určitými vedomosťami podkutý a trénovaný fanúšik žánru (alebo jednoducho človek so znalosťami fyziky a „priľahlých vecí“) by na tomto mieste mohol spomenúť celú škálu múdrostí, posťažovať sa i pokrútiť hlavou. Námetov na diskusiu je za tie tri hodiny servírovaných skutočne neúrekom. Sám by som mal určité pripomienky – ale je to podstatné spomínať na tomto mieste? Ak nie som pripravený v záujme zážitku prižmúriť oko pri štruktúre diela v takom vyhranenom žánri, akým je vedecká fantastika, nikdy si takéto filmy úplne nevychutnám – rušivých prvkov bude príliš mnoho. Už v prvom filmovom Star Treku (1979) cestovala posádka 20 minút WinAmp vizualizáciami.. ale pointa ležala až za nimi. Úprimne povedané, väčšine divákov by malo k dobrému pocitu stačiť, že porozumejú tomu, čo sa na plátne deje, prípadne že pochopia o čom sa herci bavia skôr, než to zrealizujú.

Ak som o pár riadkov vyššie spomínal silný náboj ľudskosti, nevidím dôvod sa k tomu nevrátiť ešte raz, podrobnejšie. Človek, resp. ľudstvo ako také, vždy bolo, je a bude v centre záujmu vedecko-fantastického žánru. Práve vedecká fantastika prišla ako prvá s myšlienkou globalizácie, ľudstva zjednoteného v prospech spoločných cieľov. Interstellar zobrazuje veľkolepo hneď obidva spomenuté varianty. Na jednej strane osobnejší, dojímavý príbeh otca a dcéry, podčiarknutý skutočne veľmi dobrými hereckými výkonmi. Na strane druhej vyššie ideály a poslanie, obetavosť a hrdinské činy v mene celého ľudstva. To sú hodnoty, ktoré si musia nájsť cestu k srdcu každého diváka a už len kvôli nim nemožno Interstellar zatracovať. Skutočne je to miestami príliš "americké", ale ja im to úplne prepáčim. Len na okraj – nemôžem nespomenúť filmových robotov, ktorí boli skvelí. Za ich zaujímavé poňatie a hlavne humor dávam plný počet bodov (hoci mi príde trochu creepy, že mám rovnaký zmysel pre humor ako roboti).

Hudba – Hans Zimmer, čo viac dodať? Iba ak, že sa konečne vykuklil z viacnásobne recyklovaného Gladiátora (sláva jeho pamiatke) a prišiel s niečím iným, vhodným a  správnym. Po pravde, hudobný podklad miestami rozbúcha srdce viac než vizuálna stránka. Ide o takmer dokonalé splynutie oboch prvkov kvalitného zážitku. Osobne by som možno pridal viac „ticha“ do scén odohrávajúcich sa v hlbinách kozmu... čo je ale vec vkusu a nie tak úplne záležitosť skladateľa.

Je jasné, že by sa dalo písať ďaleko viac a obšírnejšie. Doslova zahltiť informáciami, rozbormi, názormi... ale lepšie raz vidieť, ako stokrát počuť. Bežte do kina. Na záver možno iba toľko, že Interstellar skutočne môžem odporúčať drvivej väčšine ľudí. Verím, že si skutočne každý nájde niečo pre seba – či chce pitvať vedeckú stránku filmu, niečo na zamyslenie, námet na zanietené debaty, alebo sa „len“ úprimne zasmiať, či dojať.

Záverečné hodnotenie:  nedávam žiadne, lebo sa skutočne neviem vyjadriť "číselne".

Sin City: A Dame To Kill For

Basin City je mestom hriechu. Mestom sexu, alkoholu a drog, hazardu a násilia. Mestom, kde sú sily zákona skorumpované a ulice pokryté špinou – hlavne tou ľudskou. Temná atmosféra prehovára priamo k najtajnejším zákutiam našej duše a tak sa ochotne necháme zlákať do Sin City po druhý raz. Prvé filmové spracovanie noirového komiksu Franka Millera (z roku 2005) sa bezpochyby stalo kultom. Za úspechom stáli zvučné mená Hollywoodu, originálne vizuálne spracovanie a pravdaže – silné príbehy. Ingrediencie ostali takmer identické, no na druhýkrát si to už pýta určitú pridanú hodnotu.

Dej filmu je rozdelený do troch vzájomne sa prelínajúcich poviedok. Rozhodne odporúčam, aby si potenciálny divák pred návštevou kina pozrel prvý diel. Vo voľnom pokračovaní sa stretávame so starými známymi postavami (spoločne so sľubnými nováčikmi) a sledujeme ich ďalšie osudy. Plusom je, že nám jednotlivé príbehy nie sú servírované chaotickým strihom, ale sledujú určitú logickú líniu. Ide o kladnú zmenu oproti prvému dielu, nakoľko v ňom sa človek neznalý veci miestami strácal.

Pravdepodobne najlepšou z tria poviedok je časť A Dame To Kill For, ktorá prepožičala názov samotnému filmu. Plným právom. Rozpráva príbeh Dwighta McCarthyho, ktorý opäť raz neodolá čaru svojej osudovej ženy – Avy Lord. Nedokáže odmietnuť zúfalú žiadosť o pomoc. Niekedy som na nás mužov hrdý. Práve v tomto vidím malé bezvýznamné plus pre priemerný film. V určitom vtipnom poučení pre všetkých, ktorí (obdobne ako ja) trpia hlupáčikovským komplexom zvaným „kráska v nesnázích“.

Eva Green, ako sme už v podstate zvyknutí, opäť raz ukáže všetko. Napriek tomuto zjavnému rozptýleniu musím konštatovať, že hrá najzásadnejšiu postavu vo filme a hrá ju skutočne excelentne. Jej výraz geniálnej manipulátorky – zmes nevinnosti, krehkosti, zvodnosti a chladnej vypočítavosti – dotvára dokonalú femme fatale. Nie je náhoda, že ju filmoví „poddaní“ nazývajú The Goddess. (Mimochodom, nevdojak podozrievam tvorcov filmu, že okázalá nahota nebola len plánom B – keby film samotný nefungoval – ale priam ústredným motívom.)

Tu sa bohužiaľ končí valná väčšina kladov v rámci dejovej línie. Viem.. viem. Nejde o dej. Ide o sexy zadoček Nancy Callahan. Jej – dôstojne povedané – tanečné vystúpenia sú skutočne oku lahodiace. Ale až taká plytkosť..? Človek nejasne tuší zamýšľanú pointu o hlboko nešťastnej kráske, ktorá žiali za „jediným mužom, ktorého kedy milovala“ a vedie márny, sebazničujúci boj s vnútornými démonmi. To by bola teória. V praxi len toľko, že Jessica Alba je skutočne pekná žena. Takže si jej časť filmu pozriem (hoci aj dvakrát), prepáčim nezmyselné potkýnanie nezmyselným príbehom a oželiem pár zabitých mozgových buniek. Funguje to na báze spoločného temného tajomstva. Obaja vieme, že to stálo za figu, ale guilty pleasure ako pri Nákupných maniačkach.  

Posledný z príbehov, o akomsi morálnom ťažení pochybného (ale šarmantného) mladého gamblera proti najmocnejšiemu mužovi mesta, je už čistou halucináciou. Dá sa to prehryznúť, keď to vnímam ako jeden kúsok z celkovej mozaiky. Samostatne zhasne ako sviečka vo vetre. Čo Sin City nemožno uprieť je perfektná, podmanivá atmosféra. Čiernobiele zobrazenie, s miestami nadivoko miešanými žiarivými farbami, je jednoducho skvelé a nezunuje sa. Dokáže vyjadriť viac, než tisíc dialógov. S trochou nadsadenia by sa dalo povedať, že odzrkadľuje tú pravú atmosféru komiksu. Neruší, dokresľuje. Hudobné pozadiu sa tak isto nedá vytknúť nič a situačné využitie motívov z prvého dielu je oným nostalgickým „Aha!“ pre verných fanúšikov.

Pekné baby, primerané krváky, občasný trpký úsmev... celkovo ide oddychovku, ktorá zaostáva za očakávaniami a nedosahuje kvalitu staršieho brata.

Celkové hodnotenie: 55% 

Vlk z Wall Street

Spomínam si, ako som približne pred rokom v súvislosti s filmom Veľký Gatsby písal o vizuálnej dekadencii. Pri troche kreativity možno vyrukovať s novým ľudovým porekadlom – časy sa menia, dekadencia zostáva. Tento raz slovíčko „vizuálna“ môžeme s kľudným svedomím vypustiť. Vlk z Wall Street v plnej nahote zobrazuje najextrémnejšiu tvár kapitalizmu konca minulého storočia. Film je distribútormi uvádzaný ako životopisný, krimi, komédia a dráma zároveň. Komplexný balík, ktorý vie kráľovsky pobaviť, no miestami aj celkom slušne nudiť.  

Pri rozšafnej minutáži plných troch hodín máme možnosť vidieť príbeh zbytočne roztiahnutý a plytký, ktorý by sa dal celkom prijateľne vtlačiť pod dve hodiny. V skutočnosti je viac menej o vtipnom šantení hercov, s minimom dramatických pasáží a samozrejme, neskutočnou nádielkou explicitného slovníka, plnej nahoty, drogových a alkoholických orgií. Toľko v reči civilizovaných ľudí a teraz realita. Na „plnú hubu“ kričí všetko to, čo v skrytu našej zvieracej dušičky máme radi. Všetko k čomu sa snažíme priblížiť, po čom túžime, čo odsudzujeme a čoho sa bojíme. Vôňu peňazí, tony sexu (úspech je azda najlepším afrodiziakom vôbec), nekončiace alkoholické večierky a len veľmi chabé memento „no no no, drogy sú zlé, áno?“ – v skutočnosti pôsobí úplne opačne.

Na svoje si prídu fanúšičky DiCapria a pohľad na telo hlavnej hrdinky, platinovej blondínky Margot Robbie, zahreje pri srdci nejedného muža. Problém s nahotou vo filme je ten, že v digitálnej ére všemocného internetu kde je nahota už v podstate inventárom, pikantné scény dych nevyrazia a body navyše nevytlčú. Lahodnejšie vyznieva akcent hlavnej hrdinky. „Duchess“ sa počúva skutočne príjemne.

Zaužívanou praxou azda býva, že produkcia osloví hercov typologicky ladiacich so scenárom. Pri Vlkovi má človek v tomto bode pochybnosti. Budí dojem, že scenár napísali priamo pre Leonarda DiCapria, ktorý sa pre podobné role narodil. Pri jeho motivačných príhovoroch, ktoré pôsobia aj cez plátno, je človek doslova pripravený vybehnúť do divočiny odtrhnúť si čo najväčší kus.

Krátko po premiére a prvých rozhovoroch internet zaplavili vtipy na tému herec verzus Ceny Akadémie. Spolu s detailmi z natáčania, ktoré prenikli na verejnosť a tým čo človek vidí na plátne niet pochýb, že by si Oscara zaslúžil. Mám však neodbytný pocit, že Vlk nie je ten druh filmu, za ktorý sa vyhráva táto cena v hlavnej kategórii. Nech už bol výkon akokoľvek obdivuhodný. Nuž, nechajme sa prekvapiť.

V súvislosti s hereckým obsadením nemožno nespomenúť, že kvalitnú prácu odviedli aj herci vo vedľajších úlohách. Uvidíme množstvo povedomých tvárí, známych aj menej známych hercov. Po tejto stránke niet čo vytknúť, všetci podali oduševnený výkon na priestore, ktorý im bol vyčlenený. Špeciálne ma pobavili broadwayská hviezdička Cristin Milioti, ktorú poznáme z finišujúceho sitcomu How I Met Your Mother a mini úloha Matthewa McConaugheyho, ktorý by si možno zaslúžil viac priestoru.

Hudobná stránka filmu je v poriadku. Opäť, šťastne zvolená a namiešaná vzhľadom na dej. Čo sa týka jednotlivých skladieb – soundtrack som si púšťal popri písaní týchto riadkov. Nepatrí do kategórie počinov, aké by človek pravidelne počúval od začiatku po koniec. Skôr možno vypichnúť pár pesničiek, ktoré si radi pustíme aj neskôr. Bondovská variácia Goldfinger, alebo prespievaná Mrs. Robinson potešia. Samozrejme, záleží od vkusu poslucháča.

Jordan Belfort je novodobý Dorian Grey. Hádam (alebo dúfam), že si každý z nás v ranej dospelosti zažil ob

dobné žúry, na ktorých dianie prekračovalo hranice zdravého rozumu. Zaspomíname na tie chvíle, keď sa človek možno ešte pozastavuje nad tým, čo vidí okolo seba a čoho sa zúčastňuje. Ošiaľ spoločného opojenia bráni zastaviť, uvažovať a tak sa po hlave vrháme v ústrety číremu šialenstvu, bakchanáliám, ktoré nemajú obdoby o ktorých sa deťom určite nebudeme zmieňovať. Ak tieto zážitky vynásobíme počtom dní v roku a počtom rokov trvania dolárového sna, možno začneme vnímať čo nám autori filmu predkladajú aj v inom svetle. 

Keď zoblečieme všetky pozlátka filmu, zostane nám ľahko erotická (alebo skôr ľahko pornografická), no stále príjemná komédia. Dramatické pasáže sú častokrát odľahčené komickými vsuvkami. Z niektorých dialógov priam cítiť anglický suchý humor. Na zasmiatie pre menej náročných film obsahuje prvoplánové skeče á la "zdrogovaný hlavný hrdina zlieza schody". K životopisným pasážam sa vyjadriť neviem, nakoľko som knihu nečítal a ani nemohol sledovať život skutočného pána Belforta. Celkový dojem u mňa zľahka nadpriemerný.

Záverečné hodnotenie: 70%