Vážení priatelia, zamrzlo peklo.
Napriek niekoľkodňovému odstupu, ktorý som si nechal na absorbovanie tohto
filmu, do poslednej chvíle neviem zaujať jednoznačný postoj. Príbeh sa začína
v bližšie nešpecifikovanej budúcnosti, v rámci ktorej ľudstvo čelí
ultimátnej výzve – svojmu vlastnému zániku. Ide o jednu
z charakteristických zápletiek klasickej science fiction. Napriek tomuto
pomerne úzkemu žánrovému vymedzeniu môžem s kľudným svedomím konštatovať,
že film tým nijak neutrpel ani v očiach nezasväteného diváka. Insterstellar v sebe snúbi mnohovrstvovú
ľudskú drámu s relatívne priamočiarou akciou. Zaslúži si diváka
s otvorenou mysľou, pripraveného vnímať, sem-tam premýšľať – ale hlavne –
nevynášať unáhlené súdy.
Už dávnejšie som v niektorom
zo svojich príspevkov spomenul ako si vážim každý prírastok do rodiny diel
vedecko-fantastického žánru. Znamenajú pre mňa výlet do končín, ktoré milujem
a ktoré ma napĺňajú určitou bázňou pred niečím väčším
a veľkolepejším. Dovolím si krátky pohľad do teoretickej roviny. Podstatou
všetkých (zásadných) vedecko-fantastických diel je tzv. „sense of wonder“. Ide
o akýsi nehmatateľný a pomerne ťažko definovateľný pocit, ktorý
v nás tieto diela vyvolávajú. Interstellar
je po tejto stránke, žiaľ, nenaplnený. Príznačná je absencia zázraku. Nenastoľuje
zásadné témy (tvoria skôr ledva badateľnú kresbu na pozadí), neprichádza
s novými a fascinujúcimi vedecko-technickými konceptmi, skrátka
a dobre – nesklame, ale dych nevyrazí. Extatická chvála smerom k tvorcom z mojich
úst nezaznie. To však neznamená, že ide o zlý film! Interstellar značne prevyšuje drvivú väčšinu svojich žánrových
kolegov minimálne v niečom rovnako dôležitom – má v sebe neuveriteľne
silný ľudský rozmer.
Už prvé minúty filmu nás
skratkovite zasvätia do dejových reálií. Z útržkovitých informácií vieme málo a po
pravde, podávané sú značne prostoducho. S nemým prísľubom, že to hlavné nás
čaká ďalej, dokážeme prekonať prvé nadvihnuté obočia. Hĺbavejší z nás sa
nad nenápadne podsúvanými otázkami možno neskôr zamyslia, tí najviac hĺbaví
možno natrafia na nemalé logické trhliny. Horšie je to s pribúdajúcimi
otáznikmi v neskorších fázach filmu. Určitými vedomosťami podkutý a trénovaný
fanúšik žánru (alebo jednoducho človek so znalosťami fyziky a „priľahlých
vecí“) by na tomto mieste mohol spomenúť celú škálu múdrostí, posťažovať sa
i pokrútiť hlavou. Námetov na diskusiu je za tie tri hodiny servírovaných
skutočne neúrekom. Sám by som mal určité pripomienky – ale je to podstatné spomínať na tomto mieste?
Ak nie som pripravený v záujme zážitku prižmúriť oko pri
štruktúre diela v takom vyhranenom žánri, akým je vedecká fantastika,
nikdy si takéto filmy úplne nevychutnám – rušivých prvkov bude príliš mnoho. Už v prvom filmovom Star Treku (1979) cestovala posádka 20 minút WinAmp vizualizáciami.. ale pointa ležala až za nimi.
Úprimne povedané, väčšine divákov by malo k dobrému pocitu stačiť, že
porozumejú tomu, čo sa na plátne deje, prípadne že pochopia o čom sa herci
bavia skôr, než to zrealizujú.
Ak som o pár riadkov vyššie
spomínal silný náboj ľudskosti, nevidím dôvod sa k tomu nevrátiť ešte raz,
podrobnejšie. Človek, resp. ľudstvo ako také, vždy bolo, je a bude
v centre záujmu vedecko-fantastického žánru. Práve vedecká fantastika
prišla ako prvá s myšlienkou globalizácie, ľudstva zjednoteného
v prospech spoločných cieľov. Interstellar
zobrazuje veľkolepo hneď obidva spomenuté varianty. Na jednej strane osobnejší,
dojímavý príbeh otca a dcéry, podčiarknutý skutočne veľmi dobrými
hereckými výkonmi. Na strane druhej vyššie ideály a poslanie, obetavosť
a hrdinské činy v mene celého ľudstva. To sú hodnoty, ktoré si musia
nájsť cestu k srdcu každého diváka a už len kvôli nim nemožno Interstellar zatracovať. Skutočne je to miestami príliš "americké", ale ja im to úplne prepáčim. Len na okraj – nemôžem
nespomenúť filmových robotov, ktorí boli skvelí. Za ich zaujímavé poňatie a hlavne humor dávam plný počet bodov (hoci mi príde trochu creepy, že mám rovnaký zmysel pre humor ako roboti).
Hudba – Hans Zimmer, čo viac dodať? Iba ak, že sa konečne vykuklil
z viacnásobne recyklovaného Gladiátora
(sláva jeho pamiatke) a prišiel s niečím iným, vhodným a
správnym. Po pravde, hudobný podklad miestami rozbúcha srdce viac než vizuálna
stránka. Ide o takmer dokonalé splynutie oboch prvkov kvalitného
zážitku. Osobne by som možno pridal viac „ticha“ do scén odohrávajúcich sa
v hlbinách kozmu... čo je ale vec vkusu a nie tak úplne záležitosť
skladateľa.
Je jasné, že by sa dalo písať ďaleko viac a obšírnejšie. Doslova
zahltiť informáciami, rozbormi, názormi... ale lepšie raz vidieť, ako
stokrát počuť. Bežte do kina. Na záver možno iba toľko, že Interstellar skutočne môžem odporúčať
drvivej väčšine ľudí. Verím, že si skutočne každý nájde niečo pre
seba – či chce pitvať vedeckú stránku filmu, niečo na zamyslenie, námet
na zanietené debaty, alebo sa „len“ úprimne zasmiať, či dojať.
