Hobbit vol. 2

Prostredné diely trilógií to majú vždy ťažké. Častokrát musia zápasiť s latkou nasadenou starším bratom a zároveň priniesť čosi nové, vykročiť z tieňa. Ani určitému porovnávaniu sa nemožno vyhnúť. Hoci som pri Hobbitovi celkom pohodlne odolával mediálnemu ošiaľu, určité očakávania boli aj z mojej strany. Inak to hádam ani nemohlo byť. Po skúsenostiach z Pána Prsteňov (ďalej PP) som predpokladal, že sa mojou „srdcovkou“ stane prvý diel a zvyšné opäť zostanú len akousi povinnou jazdou. Dnes už môžem povedať – omyl, priatelia.

Trilógia PP je tvorená uceleným rozprávaním o vojne, v ktorej strede sa nachádzal prsteň. Hobbit má úplne odlišný základ. Pojednáva o sérií dobrodružstiev, ktoré svorne vedú k tomu najväčšiemu. Kniha je napísaná jednoducho. Má rýchly spád a aj dramatické pasáže bývajú odľahčené komickými vsuvkami so šťastným rozuzlením. Vo filmovom Hobbitovi autori spojili epickú veľkoleposť predošlej trilógie, s miestami grotesknými akrobatickými bojovými sekvenciami a nečakaným dôrazom na morálny podtón. Veľkým plusom oproti knihe je rozšírenie vnútorného sveta a motívov takmer u všetkých postáv. 

Postupne sa do pozornosti diváka dostane hádam každá z nich, čo je pri „kolektívnom hlavnom hrdinovi“ tvorenom z väčšej časti 13 trpaslíkmi celkom pozoruhodné. Zaujal napríklad kráľ Thranduil (Lee Pace), ktorý rozšíril pocitovú škálu elfov. Od Sapkowského mali stále ďaleko. Autori zasadili hlbšie do histórie stredozemského univerza aj samotný príbeh. Vďaka tomu môže nezainteresovaný divák nadobudnúť dojem, že sa jedná o akýsi prequel k PP, čo je trochu na škodu. Hobbit prináša plnohodnotný a životaschopný príbeh. Všetko sa odohráva v nádherných prírodných scenériách a kvalitne vizuálne spracovanom prostredí. Na plátne sa je neustále na čo pozerať. Pohľad na uzimené jazerné mesto, kráľovský poklad z ktorého až prechádzajú oči, gigantické vyhne trpaslíkov a samozrejme, samotný drak... to sú momenty, ktoré prirodzene zostanú v spomienkach.

Štruktúra druhého dielu je skutočne príjemným prekvapením. Z jednotky mi v pamäti utkvel len úžasný pohľad do histórie, na prastarý domov v Osamelej hore a následné veselé posedenie u Bilba (Martin Freeman). Jadro filmu sa akosi zlialo do nemastného a neslaného mixu zážitkov, ktoré však stačí vidieť len raz. Záver bol už úplne rozpačitý. Moje obavy sa nepotvrdili, nakoľko dvojka túto chybu neopakuje. Uvrhne nás hneď do deja, ktorý odsýpa príjemne a plynulo.

Nedá mi nevenovať pár riadkov „Gandalfovej“ línii vo filme. Hoci takpovediac hrá druhé husle popri putovaní trpaslíkov, tento raz je to v súlade s knižnou predlohou. Veľmi sa mi páči spôsob, akým je zobrazovaný. Na mágií v iných filmoch (prípadne miestami aj v knihách) mi vadí prehrávanie. Množstvo teatrálnych gest, prebytočných efektov a neviem akých všetkých prejavov okolo. Z Gandalfa (Ian McKellen) už tradične sála múdrosť a zdržanlivá mystická sila. Jeho súboj s černokňažníkom pre mňa patril k vrcholom filmu, hoci išlo len o pár sekúnd trvajúcu sekvenciu. Výsledný dojem trošku kazí lacné odkrytie pravej podstaty nekromanta, ktoré v konečnom dôsledku vyzeralo ako vizualizácia vo WinAmpe.  

Osobitou a veľmi diskutovanou otázkou sú režisérove vlastné zásahy do príbehu. Tu, priatelia, končí zábava. V momente, keď sa na plátne prvýkrát zjavila ryšavá elfská krásavica Tauriel (Evangeline Lilly), moja objektivita a „roduvernosť“ smerom ku knižnej predlohe beznádejne odplávali do neznáma. Skutočne, červenkasté vlasy patria k lesnému elfovi ako.. klišé si doplňte sami. V dôsledku tejto korupcie som naklonený kvitovať aj ďalšie režisérove invencie. Obohacujú príbeh tam, kde sa to oplatí a nezdržujú sa tam, kde sa dá na minutáži ušetriť. Azda by bolo potrebné si film pozrieť druhýkrát, aby som zistil, či by niektoré pasáže skutočne neprišli nadbytočné a nasilu. Verím, že obdobné reakcie ako u mňa zrzka, vyvolal u dám akrobat Legolas (Orlando Bloom). Na komické vraždenie (naozaj som napísal „komické vraždenie“?) potvorákov sme už zvyknutí, takže po tejto stránke nič nové, nič škandalózne. Jeho extrémne vymodrené oči mi však neodbytne pripomínali bledé tváre zombies v niektorom z notoricky známych filmov. Otázka do pléna – aké mal oči v PP?

Hudba. Myslím, že jednoznačným plusom je fakt, že už nedochádzalo k takému nadmernému recyklovaniu hlavnej témy. Prostý počin, ktorý v jednotke veľmi rušil a to napriek tomu, že zo samotnej pilotnej pesničky The Misty Mountains Cold v podaní trpaslíkov išli zimomriavky. Keď ju však divák počul v slučke hádam pätnásty raz, už to hraničilo s vymývaním mozgu.

Na záver sa dostávam k myšlienke, ktorá sa neodbytne snažila získať moju pozornosť už od záverečných titulkov. Ak Peter Jackson, spoločne so svojím tímom, dokázal natiahnuť 250 stranovú knižnú predlohu do krásneho i smutného, akčného i zábavného, ale hlavne veľkolepého trojdielneho eposu – čo všetko by sa dalo vyťažiť zo zvyšných autorových diel? Staršie ročníky mi určite dajú za pravdu, že už samotný Pán Prsteňov bol dlhodobo pokladaný za nesfilmovateľné dielo. Keď sa dá dokopy dostatočný kapitál a nájdu šikovní scenáristi.., alebo ešte lepšie – menej konzervatívny Tolkienov následník než Christopher, nič nebude nemožné! Práve Hobbit ustanovil precedens, ktorý svojím spôsobom môže veľmi výrazne ovplyvniť širšiu budúcnosť. Lukratívnosť prostredia Stredozeme, prepracovanosť a monumentálnosť celého univerza, pôsobia lákavejšie než spev Sirén. Po tom, čo bolo ohlásené zmŕtvychvstanie slávneho belgického detektíva Hercula Poirota z pera novej autorky, dá sa uvažovať ešte v kacírskejších intenciách. Možno sa raz dožijeme prvého nekánonického filmového príbehu! Ale to je už opäť o niečom inom.

Premiéra záverečného dielu aktuálnej trilógie je ohlásená na 17. decembra budúceho roku. Pekná vianočná tradícia, nemyslíte?    

Záverečné hodnotenie: 80%

Hannibal (2013)

Premiérovú sériu Hannibala vysielala od 4. apríla do 20. júna americká celoštátna televízia NBC. Fázový posun za západným svetom stále akosi pretrváva, preto aj tento pomerne vydarený kúsok mohol zostať pred zrakom našinca ukrytý. Seriál je žánrovo radený ako psychologický thriller s prvkami hororu. Filmového strachu sa už dnes natáča hromada - kvality je však ako šafranu. Fanúšikovia žánru, či vo všeobecnosti ľudia ktorí majú „pro strach uděláno“, mi určite dajú za pravdu. Atmosféra sa akosi vytráca. Každý jeden počin, ktorý v nás vyvolá ono príjemné mrazenie okolo chrbtice a žalúdka inak než systémom, čokoľvek vyskakujúce do kamery v nečakanej chvíli, je vítaný!  

Približne v roku 1981 vzišiel z pera priemerného amerického románopisca Thomasa Harrisa jeden z najcharizmatickejších antihrdinov všetkých čias. Obávam sa, že inokedy kvetnatá slovenčina len ťažko nachádza adekvátne pomenovanie, ktorým by bolo možné jednoslovne vystihnúť podstatu osobnosti doktora Hannibala Lectera. Na jednej strane svetu ukazuje svoju úctyhodnú tvár. Tvár vynikajúceho psychiatra, uhladeného milovníka umenia a vášnivého kuchára, ktorý nadovšetko opovrhuje akoukoľvek formou neslušnosti. Na strane druhej číha narcistický psychopat, kanibalský vrah a manipulátor par excellence. Určite sami uznáte, že slovo „zločinec“ v tomto prípade vyznieva pomerne fádne. 

Hoci je mojou ambíciou venovať sa hlavne seriálu, nemožno to dosť dobre realizovať bez krátkej lekcie z nedávnej histórie. Hannibal Lecter účinkuje celkovo v štyroch románoch. Každý z nich má svoje filmové spracovanie. Prvý, Červený drak, bol natočený dokonca dvakrát. Chronologicky nasledujú Mlčanie jahniat, Hannibal a Hannibal „začína“. Za zmienku stoja hlavne prvé tri filmy. Kľúčom k úspechu bolo obsadenie nezabudnuteľného Anthonyho Hopkinsa do role Dr. Lectera. Jeho fenomenálny výkon v Mlčaní jahniat ho navždy prepojil s touto postavou. Latku nastavil veľmi vysoko. Film získal cenu akadémie, Oscara, vo všetkých piatich hlavných kategóriách – len ako tretí v histórií. Mimochodom, svoju kvalitu má aj v našich končinách dobre známy český dabing, ktorý k neodmysliteľnej tvári pripojil s citom nadabovaný hlas.

Samotný seriál sa, našťastie, vybral vlastnou cestou. Spracovanie voľne vychádza z Červeného draka. Dej je však situovaný do obdobia pred udalosťami, ktoré sa odohrávajú v románe. Kostru príbehu tvorí hon na nedostižného masového vraha, ktorého tlač pomenovala 'Chesapeake Ripper'. Svoje meno získal na základe faktu, že svojím obetiam vyníma vnútorné orgány. Na pozadí pátrania je zobrazovaná rozvíjajúca sa spolupráca medzi problematickým špeciálnym agentom FBI, Willom Grahamom a geniálnym forenzným psychiatrom, doktorom Hannibalom Lecterom. Will celkom v 13 dieloch prvej série pátra po viacerých psychicky narušených zločincoch, konzultujúc prípady s doktorom Lecterom. Nevedomky tak začína boj, na konci ktorého môže stratiť viac než len svoju príčetnosť. 

V jednotlivých epizódach sa stretávame s viacerými známymi postavami, ktoré prešli väčšími či menšími úpravami. Niektoré zmenili pohlavie, iné farbu pleti a takmer všetky dostali prepracovanejšie pozadie a hlbší ľudský rozmer. Po novom sledujú vlastné motívy. Výsledný efekt funguje uspokojivo. Tu však tvorcovia neskončili. V seriály dostali nový šat viaceré kultové scény a dialógy. Ide o celú škálu maličkostí, ktoré znalému divákovi ešte viac spríjemnia zážitok. Autori nešetrili detailmi. Otázkou zostáva, či dokážu udržať kvalitu minimálne na rovnakej úrovni aj naďalej.  Osobitou kategóriou sú nové postavy, ktoré sa v príbehu postupne objavujú. V drvivej väčšine ide o ženské charaktery. Úmysel autorov rozšíriť spektrum zápletiek o tento lákavý rozmer je celkom zrejmý. Snaha nepôsobí rušivo, takže sa necháme prekvapiť, kam nás nastúpená cesta zavedie. 

Pomyselný punc kvality seriálu dodáva už herecké obsadenie. Produkcia ulovila pár známych tvárí, ktoré aj napriek relatívne uspokojivej filmovej kariére nemajú problém zažiariť aj na televíznych obrazovkách. Otázkou číslo jedna je, pochopiteľne, obsadenie postavy Dr. Lectera. Zhostil sa jej dánsky národný poklad, Mads Mikkelsen (Casino Royal). Angličtina plynúca z jeho úst, v kombinácii so zvláštnym zafarbením hlasu, znie neskutočne podmanivo. Anthonyho Hopkinsa, samozrejme, nikto nenahradí. Akékoľvek porovnávanie je však nežiaduce! Obaja herci jednoducho museli postave venovať kúsok svojej duše, pretože ich stvárnenie má v sebe naozaj čosi diabolské. 

Úlohy Jacka Crawforda sa zhostil Laurance Fishburne (The Matrix). Tu sa už človek určitých výhrad nezdrží. Po prvé a najdôležitejšie. Akýsi pokus o briadku pod perou. Naozaj? Je to extrémne rušivé, vyzerá to ako všadeprítomná špina a nedá sa na to pozerať. Preskočme povrchné kategórie. Neviem či je to vinou scenára, alebo samotným hercovým vtelením, ale postava Jacka Crawforda je neskutočne otravná. Takmer všetky jeho výstupy, žiaľ, vypália vždy úplne opačne, než si to vyžaduje už len základná ľudská logika. Často som sa pristihol pri myšlienke, že vlastne vôbec nerozumiem, o čo tomu človeku ide. Nuž, ak to bol zámer, blahoželám. 

Šťastnú ruku mali tvorcovia pri výbere protagonistu psychicky nestabilného agenta Grahama. Pomerne neznámy anglický herec Hugh Dancy sa pevne chopil svojej príležitosti. Jeho stvárnenie je živé a uveriteľné. V tejto súvislosti sa musím priznať, že mi celkom zreteľne pripomína svojho hereckého menovca, Hugha „Wolverina“ Jackmana. Nejde len o zjavnú fyzickú podobnosť. Týka sa to ako reči tela, tak mimiky a ďalších drobností. V pár epizódach sa mihne Gillian Anderson (The X-Files), ako Lecterova psychologička doktorka Bedelia Du Maurier. K jej účinkovaniu len toľko, že asi každý človek si svojho hypotetického terapeuta predstavuje tak, ako ho ona zahrala. K jej vzhľadu.. na svoj vek vyzerá neuveriteľne – myslím, že vlastné mladšie ja by jej celkom oprávnene mohlo závidieť. Uvidíme aj známu seriálovú herečku Ginu Torres, v roli manželky Jacka Crawforda, Belly. Mimochodom, sú manželmi aj v skutočnom živote. 

Seriál Hannibal patrí v súčasnosti medzi to najlepšie, čo televízna zábava môže divákovi ponúknuť. Relatívne menšou popularitou platí za svoje špecifické zameranie. Horor nikdy nebude celkom mainstream. Násilie a vrchovatá porcia zvrátenosti sú častokrát zobrazované až s naturalistickou pozornosťou. 

Znepokojivé scény sa striedajú jedna za druhou, takže každá čo i len trochu pokojná pôsobí ako bukolická oáza. Divák si môže byť istý, že vydýchnutie nepotrvá dlho a za ďalšou zákrutou sa skrýva nová temnota. Oku lahodiace kulinárske scény sú skutočne orgazmom 21. storočia, no len dovtedy, kým si človek neuvedomí, čo mu je vlastne servírované. Psychologický rozmer beštiálnej hry, ktorú doktor Lecter pre svoje vlastné potešenie rozohráva na všetky strany, nezanechá nikoho ľahostajným. Dialógy medzi ním a okolím častokrát pripomínajú hru mačky s myšou, alebo ešte lepšie, stretnutie topánky s mravcom. Takže priatelia, vrelo odporúčam, ale pozor! Bedtime story sa veľmi rýchlo dokáže zmeniť na „bad time“ story. 

P.S. Výbornou správou je, že na rok 2014 bola odklepnutá druhá séria, takže sa dočkáme minimálne ďalších 13 epizód.

Gravity / Gravitácia

Hneď v úvode by som rád spomenul jednu pomerne dôležitú vec. Dej nie je to,  prečo sa na tento film oplatí ísť do kina. Ak očakávate duchaplnú zápletku prekladanú dych vyrážajúcimi akčnými scénami, mám pre vás zlú správu. To, čím Gravitácia vyniká, si vyžaduje dôvernejší pohľad a možno viac zanieteného diváka. 

Keď postavíme vedľa seba zámery autorov filmu a jeho následné prijatie publikom, vyhráva vždy pohľad druhej skupiny. Inými slovami – márne sú debaty o tom, čože to chcel autor vlastne povedať. Dôležité je, čo si z celku zobrala cieľová skupina – diváci. Otázkou dňa teda zostáva, čo vlastne ako diváci od filmu očakávame? Príbeh je priamočiary, jednoduchý.. nebojím sa povedať, prostoduchý. Na druhú stranu, pohľad na rozklad mysli človeka v hraničnej situácii dokonalý! Priam desivý svojou rýdzosťou. Emočné vypätie maximálne. Človeku sa neraz rozbúcha srdce pri monumentálnych pohľadoch do vesmíru a hlavne na Zem v jej plnej kráse. Trúfam si povedať, že bližšie, detailnejšie, živšie... to drvivá väčšina z nás neuvidí. Rovnako úchvatné sú častokrát pohľady na to, čo sa deje „za chrbtom“ hrdinov. 

Poukazovať na faktické („vedecko-technické“) chyby v takomto filme nemá zmysel. Väčšina divákov ich nezaznamená a keď už, ich negatívny dopad na dej je minimálny. Práve naopak, bývajú vsunuté s rozmyslom a s dôrazom na výsledný efekt. Navyše, množstvo detailov bolo spracovaných absolútne verne, čo si zaslúži poklonu (spacewalk, ovládacie prvky Sojuzu, interiéry stanice a modulov, atp.).

Inou kategóriou sú logické chyby. Tu je situácia omnoho zložitejšia. Najneodbytnejšia otázka, ktorá sa vracia znova a znova, znie: PREČO je hlavnou hrdinkou doktorka? Medicínsky výskum v podmienkach vesmíru si dokážeme obhájiť . Čo však ten výstup do otvoreného priestoru za účelom inštalácie bližšie nešpecifikovaného zariadenia? Nech mi nik netvrdí, že by to nezvládol lepšie ktorýkoľvek kozmonaut – inžinier, či konštruktér. Na jednej strane známa všestrannosť kozmického výcviku, na druhej strane  neodbytný otáznik, či to bolo skutočne nevyhnutné. Nerobím si ilúzie, určite nie som jediný, kto si kládol podobné otázky. Postavu Dr. Ryan Stone (Sandra Bullock) som si preklepol na internete a podľa popisov vystupuje ako medicínsky inžinier. Úprimne povedané, ja som tento okamih (resp. „inžiniersky prvok“) z priamo prednesených dialógov či početných náznakov vo filme vôbec nevyrozumel.

Vzájomná chémia hercov v hlavných úlohách funguje ako dobre namazaný stroj. George Clooney je v roli kozmonauta – veterána Matta Kowalskiho charizmatický ako vždy. Nevdojak som si neraz spomenul na Soderberghovo spracovanie Solaris (2002). Clooneymu tieto úlohy jednoducho pristanú. Pri jeho sebaistých a absolútne realistických, pohyboch v otvorenom vesmíre človek doslova cíti radosť a úctivý obdiv. Sandra Bullock na malom priestore rozohrala veľkú hru a dostala zo seba maximum. Obligátne zábery na kruťácky vypracované stehná v čiernom športovom prádle dávajú zabudnúť na svalovú atrofiu spôsobenú pobytom vo vesmíre. Výsledná podobnosť s Ellen Ripleyovou desí a ruší len miestami. Každopádne, 20 centimetrová medzera medzi stehnami je v súlade s aktuálnymi trendmi u teenegeriek...

Zvukové efekty, sprievodná hudba a všadeprítomné ticho sú zladené veľmi dobre a s citom. Na panický dych doktorky Stoneovej sa nedá len tak zabudnúť. Uveríte. Hudobná kulisa je príjemná, graduje v správnej chvíli a tak isto, odchádza do pozadia, keď nemá rušiť. Priaznivci vesmírnych doskoviek, či iných tematických hier, ju určite ocenia ako vhodnú kulisu ku svojím aktivitám. 

V úvode zámerne píšem o návšteve kina, nie o samotnom sledovaní filmu. Som presvedčený, že na televíznych obrazovkách či notebookoch sa jedinečný náboj nenávratne stratí. Rád verím, že viacerí z mojich čitateľov majú vo svojich domácnostiach dokonalé domáce kiná s perfektným ozvučením, no verte na oplátku vy mne – nebude to ono. Bez lahôdkovej audiovizuálnej dekadencie, ktorú nám dnešné kiná ponúkajú, sa masívna bublina okolo filmu rýchlo rozpadne. Zostane len priemerný film. Síce s nadpriemerným obsadením, ale hlboko podpriemerným príbehom. A aby som nezabudol – na virtuálnych stránkach tohto blogu som sa viackrát vyjadroval k rozpačitým 3D spracovaniam jednotlivých filmov. Trúfam si povedať, že AK už nejaké 3Dčko, TAK rozhodne Gravitácia! 

Záverečné hodnotenie: 70%

Riddick sem, Riddick tam

Opäť sám, opäť na nehostinnej planéte a opäť proti všetkým. Takto možno v stručnosti a zároveň verne opísať  celý dej zatiaľ posledného snímku. Tretie pokračovanie sa vracia k osvedčenému a priestorovo ohraničenému modelu po tom, čo pokusy dať sérii epickejší podtón stroskotali. Riddick prichádza po ôsmich rokoch – síce vo forme, svalnato, ale vo výsledku skutočne prostoducho. S trochou suchého humoru navrch, aby sa nepovedalo.

Ono je to v skutočnosti veľmi jednoduché. Až tak, že nie je o čom písať. Keď sa na úvod filmu pozeráme očami človeka, ktorý predchádzajúce diely nevidel, (alebo – v lepšom prípade – videl veľmi dávno) servírované obrazy len ťažko predstierajú nejakú vnútornú logiku. Možno si domyslieť, že je Riddick veľké zviera a niečo hľadá. Chce to veľmi až veľmi, pretože opúšťa aj vnadné dámy, usídlené na jeho vladárskom(?) lôžku. Tiež si domyslíme, že v minulosti už ho pravdepodobne párkrát podrazili.

Hľadaný vrah a väzeň na úteku. Zároveň nemastno-neslano predstavený vodca istej, zjavne dekadentnej, skupinky ľudí sa znovu ocitne na Bohom zabudnutom mieste. Problém je, že planétu už zabrali iní obyvatelia a tí nie sú ľudskému pokoleniu priateľsky naklonení. Inými slovami, o život mu usilujú všetci a všetko. Exotickými (vizuálne pekne spravenými, ale neoriginálnymi) potvorami počínajúc a prilietajúcimi žoldákmi končiac. Boj o prežitie sa môže začať. Hlavný hrdina toho (našťastie) veľa nenahovorí, snaží sa skôr hláškovať. Darí sa tak striedavo. Práve suchý humor film trochu zachraňuje. Nie je to však dialógmi (tie sú skutočne slabé), ale relatívne úsmevnými krvákmi. Konzervatívnejší čitateľ sa asi pozastaví nad termínom „úsmevné krváky“, ale keď uvidíte, pochopíte. Ako celý film, aj toto je nutné brať s nadhľadom. Scéna s mačetou potom naozaj dokáže vyvolať úsmev na tvári, hoci trochu pokrivený. 

Aha, ženy. Len jeden z celej rady rozpačitých momentov vo filme. Predstava, že aj v temnej budúcnosti ľudstva budeme žiť v pluralitnej spoločnosti a stále sa budeme môcť venovať starým dobrým roztopašnostiam je príjemná! Avšak, úlohu žien vo filme degraduje len a len na tento účel. To už trochu škrípe. Hlavným problémom je že.. že v skutočnosti by v ňom ani nemuseli byť. Samotný setting je vyložene maskulínny a doslova pretekajúci testosterónom. Chlapácke reči prekračujú únosnú mieru, navyše z úst hlavnej ženskej predstaviteľky (Katee Sackhoff, známa z Battlestar Galactica) je to už akútny prešľap. Neustále servírované sexuálne narážky, ktoré by v tejto podobe v živote z úst nepustila hádam žiadna žena (nie, ani lesbička, či lepšie povedané – zvedavá bi, ako nám to scenáristi WTF-štýlom naservírovali). Nie je to vtipné. Pocit trápnosti rastie a rastie a samotný koniec exploduje do jedného veľkého facepalm-u. Ak mám byť už maximálne sprostý (čítaj „úprimný“), ženský element vo filme sa dá zhrnúť slovom „BOOBS“. Asi len preto, aby sa Vin Diesel mohol na revanš prebehnúť nahý po skale za svitu mesiaca...

Čo dodať na záver? Azda jeden zaujímavý fakt, ktorý (možno) nie je všeobecne známy a vnesie trochu svetla do príčin vzniku veľmi rozpačitého filmu. Riddick je postava vytvorená čisto pre účely filmu a teda, na rozdiel od súčasných komiksami či knihami inšpirovaných trhákov, nemá žiadnu predlohu.  Tento nedostatok sa ukazuje ako kľúčový. Hoci by byť nemusel. Stačilo by, keby si produkcia filmu najala ľudí, ktorí by vedeli využiť hlbší potenciál vzniknutého univerza, rozšíriť ho, takpovediac vyfarbiť. Keď však tieto detaily, ktoré bez debaty vo výsledku robia dobrý film, idú bokom a prednosť dostane vizuálne spracovanie... vieme aký je výsledok. Nuž, aspoň že to nepchali do 3D. Ak hľadáte akčný film, bez potreby rozmýšľať a s prívlastkom sci-fi, nový Riddick je dobrá voľba. Skôr na nedeľné popoludnie a nákup cez torrenty.

Záverečné hodnotenie: 30%