Dnes by som chcel venovať
priestor filmu, ktorý veľmi nezapadá do obvyklého okruhu mojich obľúbených
žánrov. K životopisu predčasne zosnulej speváčky Amy Winehouse (27) som
sa dostal úplnou náhodou. Nešlo o výber programu na základe naškrobeného
vkusu, skôr o dôsledok štandardného televízneho bahna. Film na mňa veľmi
silne zapôsobil. Pre úplnosť uvediem, že sa volá Amy a vyšiel v priebehu roka 2015. V roku 2016
získal Oscara v kategórii
dokumentárnych filmov.
O samotnej Amy, jej živote
a kariére nemá veľmi zmysel písať. Pochybujem, že v súčasnej generácii
existuje niekto, kto by nepoznal aspoň niektorú z jej pesničiek. Charakteristický
hlas útlej dievčiny už na prvé počutie automaticky vyvoláva v mysli obraz
stokilovej černošky spievajúcej gospelové piesne. Takéto niečo by mal rozpoznať
aj človek s podobným hudobným „hluchom“ ako mám ja. Navyše, život
a umelecká dráha speváčky sú predmetom filmu. Všetko podstatné možno
načerpať priamo z neho. Amyin príbeh sleduje od dospievania v problematickom
rodinnom prostredí, cez giganticky úspešnú kariéru svetoznámej speváčky na
pozadí márneho boja s vnútornými démonmi, až po jej predčasnú smrť tesne
pred 28. narodeninami.
Prečo sa vlastne tento film
oplatí vidieť? Pre speváčkiných fanúšikov je otázka bezpredmetná. Na svoje si však
prídu aj ľudia ako ja, ktorí si vypočuli Amyine skladby, no nepovažujú sa za skalopevných
priaznivcov. Z dokumentárneho hľadiska je snímka bohato zásobená množstvom nadmieru
zaujímavých materiálov. Ide o doposiaľ nezverejnené súkromné nahrávky, videá,
fotografie, prepisy telefonických rozhovorov, ale tiež archívne zábery, ktoré
zrazu možno vnímať v úplne inom svetle. Absolútne najzaujímavejšia je však
ľudská stránka filmu. Ide o obrovské memento pre celú súčasnú spoločnosť,
pre každého jedného z nás. V krajine, kde je alkohol takmer národným
športom a pre mladých ľudí takmer spoločenskou nevyhnutnosťou. V dobe,
k ktorej je čoraz viac ľudí vnútorne nespokojných a nešťastných. Amy, ako
jedna z nich, mala tú smolu, že sa vďaka svojmu veľkolepému talentu stala
svetoznámou. Také niečo sa neodpúšťa. Jej krehká duša umelkyne bola takpovediac
učebnicovým príkladom psychicky nezrelého a labilného človeka. Spoločným
menovateľom jej problémov bola závislosť. Závislosť na ľuďoch, alkohole
a drogách. 
Podstatou celého dokumentu sú
emócie. Po jeho dopozeraní som zostal sedieť so stiahnutým hrdlom, neschopný
vysloviť pol slova. Chmúrna nálada ma neopustila niekoľko nasledujúcich hodín. Na
diváka emócie útočia jedna za druhou. Či už tie príjemné, ktorú navodzuje
speváčkina hudba či zubatý úsmev (postupom času čoraz zriedkavejší), alebo tie
menej príjemné, no za to omnoho intenzívnejšie. Znechutenie, hnev, ľútosť. Prvým dvom sa človek neubráni –
najmä pri sledovaní toho, akí ľudia tvorili speváčkino najbližšie okolie.
Počínajúc jej životnými partnermi, cez spolupracovníkov, až po vlastného otca.
Bol to práve otec, ktorý vyvoláva najrozporuplnejšie reakcie. Môžem úprimne povedať,
že nikdy nezabudnem na niektoré z obrazov, ktoré som v tomto filme videl.
Chladný hyenizmus, s ktorým tento muž dlhodobo zamieňal zdravie
a život svojej dcéry za osobný finančný prospech až berie dych. Nahrávka,
ktorá zachytáva výmenu názorov Amy so svojím otcom na ostrove Santa Lucia,
hovorí sama za seba. Maličká a vychudnutá speváčka (trpela na bulímiu
a iné zdravotné a psychické problémy, nehovoriac o zhubnom
vplyve drog), ktorej hlavnou túžbou bolo uznanie a láska vlastného otca,
v jednej chvíli vrhne do kamery pohľad hodný tisícov slov. Smútok
vyžarujúci z toho pohľadu zasiahne diváka hlboko do srdca. Keď zavriem
oči, doteraz ho vidím pred sebou a asi budem až kým čas spomienky
nezahladí. Práve toto sú momenty, ktoré vďaka autentickým záberom robia
z tohto filmu úžasné, silné dielo. Je ich hneď niekoľko.
Ako to už pri biografiách býva,
dielo je postavené na rôznych zdrojoch, ktorých kvalita sa pohybuje od skutočne
autentických až po absolútne neoveriteľné. Citeľné to je najmä pri rozhovoroch
so speváčkinými blízkymi priateľmi, spolupracovníkmi, milostnými partnermi či
rodičmi. Človeku často prebleskne hlavou, že by pravdivosť vyjadrení mohla
overiť len jediná osoba a tá to už bohužiaľ nikdy nebude môcť urobiť. Je,
pravdaže, nelogické očakávať, že sa niekto pred celým svetom prizná, ako si od
slávnej a bohatej speváčky nechával platiť drogové úlety a de facto ju podporoval v pokročilom sebadeštrukčnom
ťažení.
Objektivitu filmu je ťažké
hodnotiť. Nie som si istý, či sa o ňu autori vôbec snažili. Hľadať absolútnu
pravdu o inom človeku je skôr metafyzická otázka. Nech je ako chce, názor
si môže každý divák utvoriť sám. Kto hľadá hlbšie porozumenie Amyiných textov
a jej hudby, lepšiu príležitosť už nedostane. Ako som spomenul na inom
mieste, preložiť si väčšinu jej textov zvládne každý priemerný znalec
angličtiny, no skutočne im porozumie len človek, ktorý Amy a jej životný
príbeh skúsi spoznať.
P.S.: Keď som tento blog zakladal, plánoval som sa venovať širšiemu
spektru tém a hlavne aspoň z času na čas vyvinúť nejakú
„intelektuálnu“ činnosť. Kto netvorí, má na duši potvory. Bohužiaľ, postupom
času som pri písaní zapadol do dikcie plnej zbytočného pátosu a namiesto
napĺňania obsahom dával viac pozor na formu a iné zväzujúce nezmysly. Tak
sa stalo, že prešli dva roky a nenapísal som ani čiarku – hoci na
nedostatok námetov sa nemožno sťažovať.
Nový rok je vždy dobrá príležitosť na niečo nové a preto by som aj
ja rád začal písať novú etapu. Viac osobne a menej s pravítkom
v zadnici. Držte mi palce. ;)
